Predposledná jazda ´09

TRETIA ČASŤ:

Parádna lyžovačka v strede horúceho Júla  zanechala v našich dušiach lyžiarov a snowboardistov príjemné, silné spomenienky. Rozhodli sme sa však využiť všetkých našich možností, schopoností, kontaktov a informácií. Kedže v srdci týchto mohutných hôr tečú aj silné rieky plné dravej vody a Pardál je inštruktor raftingu v miestnom vodáckom spolku. Nemuseli sme dlho váhať. RAFTING bol jasná voľba.

V noci sme naberali sily, ale predovšetkým inšpiráciu na vodu obtiažnosti WW2-WW5. Pre niekoho to bola aj WW 10 - jediný problém, že neurčujeme stupnicu my, ale je našťastie celosvetovo stanovená. Pardál vybavil polivičnú zľavu a tak nič nebránilo presunu do blízkej dedinky Taxenbach, cez ktorú preteká riečka Salzach.

Najkomplikovanejší úkon tohota dňa bolo, ako ináč výber správnej veľkosti "voňavého" neoprénu. Pádlo, prilba a vesta sme zmákli ako sa hovorí: "ľavou zadnou". Niektorí z nás takmer naskočili do raftu v štýle kapely CRISS-CROSS, ale stihli sme ich upozorniť a neoprén radšej prevrátili do správnej pozície. Kým sme sa obliekli a vystrojili stihol dobehnúť jeden rakúsky párik, nuž museli sme ich vzať medzi nás.

Rozdelenie pravá, ľavá strana, háčik, zadák, motory a už sa mohlo vyraziť na rieku. Pardál nas naučil niekoľko základných povelov po nemecky lebo "rakušákom" sa príliš naša ľúbozvučná reč nepozdávala. V prvých minútach jazdy si každý z nás voľky-nevoľky odskúšal záchranu osoby cez palubu. Tento trik sa nám celkom vyplatil, lebo na prvej väčšej pereji sa Martin a Kajo nedobrovoľne okúpali. Smrť v očiach, zimou stiahnuté pľúca a ruky nad hladinou. Ani sa nenazdali a boli naspať v člne. V studenej vode sme rýchlo pochopili špecifickú neoprénovú "arómu"- aj rafťáci sú len ľudia a tiež majú svoje potreby...

Nasledovali ďalšie pereje, ale už sa nič podobného nestalo. O zábavu však bolo postarané, lebo viac menej každý skočil na nejaký ten Pardálov trik či fintičku. Viacerí z nás sa nedobrovolľne okúpali či dostali spŕšku od velkých perejí. Čelo bol nútený vyskočiť do vody v nádeji, že sa bude pristávať, ale nejako nemohol v tej hlbočine dočiahnut dno. Každý dostal svoju dávku vody, aby mu nebolo nič ukrátené. Jedine naši rakúsky kolegovia nevedeli, ktorá bije. Vody mal každý všade veľa, ale náš rakúšan si občas úmyselne srkol  - asi bol smädný, do teraz sme o ňom však nepočuli tak dúfame, že ho už z infekčného pustili.

Po necelých dvoch hodinách jazdy a kúpania v 8 stupňovej vode sme boli všetci nadšení, a dali by sme si to všetko minimálne ešte raz. Museli sme však na taxi. VW T4 bolo rýchle a spoľahlivé a dovoz do lodenice v Taxenbachu bezproblémový. Horúca sprcha nám zase rozprúdila krv v žilách a stuhnutých kĺboch. Chutný český guláš a plznička zase jazyk a jeden cez druhúho sme si vymieňali dojmy a zážitky. Jediná škoda, že sme sa museli rozlúčiť s Pardálom a vydať sa na cestu na Slovensko.

Prvá pol hodinka prebiehala bezproblémovo v oboch autách, tá druhá bola vo felícii o niečo napätejšia. Marek si zabudol v českej krčme na nabíjačke mobil. Otočka na ručnej brzde a čiara naspäť do lodenice. Dobehli sme sa až v Bratislave.